cervenovlaska

Po výstupe a niekoľkých prestávkach tam konečne dorazili. Posledných 50 metrov bolo namáhavých...

Jana ťahala Doda a on zas ju. Stále ho presviedčala, že to bude dobré a stojí to za to. Dodova sto kilová postava sa len ťažko ťarbala po turistickom chodníku. Avšak po troch hodinách chôdze sa to podarilo. Ocitli sa na lúke plnej kvetov rôznych farieb . Jana ako keby chytila druhý dych. Bola vysmiata a tešila sa, že sú hore. Kým Dodo bojoval s poslednými metrami, ona si natrhala pár kvetov a dala do vlasov.

Po chvíli sa za ňou objavil aj on. Úplne vyčerpaný a zdesený. Pri  pohľade na neho na chvíľu začala pochybovať či to bol dobrý nápad ho vliecť až sem. Keď sa pozrela za neho, pochopila. Chytila ho za ruku a obrátila. Spolu sa pozerali na krásu malofatranskej  prírody. Pred nimi sa tiahlo niekoľko horských chrbtov.  Kopce sa stretávali na rázcestí a spájali sa v jeden. Vyzeralo to ako keby všetko do seba zapadalo.

Sadli si a pozerali pred seba. Bolo to niečo neopísateľné. Až zmorený  Dodo prerušil ticho: „ Je to prekrásne.“ Táto jediná veta Jane stačila na to, aby vedela, že to nebol až taký zlý nápad vziať Doda na trochu väčšiu vychádzku. Za chvíľu si ľahli do trávy a oddychovali. Bolo okolo druhej popoludní a keďže ešte neobedovali, pohostili sa uprostred lúčnych kvetov. Jana pripravila na obed rezne s chlebom. Vedela, že na takejto túre človek dosť vyhladne. Aj keď ona by bola schopná nasýtiť sa z pohľadu na prírodu.

Dodo je predsa len iný jedák ako ona. A je to samozrejmé. Je to  nejaký ten chlapisko.

„ Mali by sme ísť, bude pol tretej a na horách sa počasie rýchlo mení. Do piatej musíme byť na chate,“ upozornila Jana s ráznym dôrazom. Dodo ju však  ignoroval. Bol unavený a túžil po spánku. Videla, že reči nemalú zmysel. Tak po toľkom čase kamarátstva už vedela čo na neho platí. Prihovorila sa mu tichučkým hláskom. Jej ruky sa mu dostali na tričko a pomaly začala po ňom  blúdiť. Ani nie minúta a Dodo už kričal: „Prosím, nie.“ Janu to aj tak nezastavilo. Dodo  sa skrúcal, lebo vždy bol maximálne šteklivý. Jana  milovala, keď ho mohla aspoň takto potrápiť. Zrazu sa ale Dodo prekoprcol a skončil blízko pri nej.

„ Povedal som nerob, lebo zle skončíš.“ Očká mu žiarili a ruky boli pripravené na zásah. Jana dobre vedela, že pred ním nemá šancu ujsť. Bola predsa len polovička z neho. Jej sa táto hra ale zapáčila.

„ No už sa ťa bojím.“ Ani to nedopovedala a Dodo už ju šteklil. Strácala akúkoľvek silu. Nevládala. V tom boli až moc blízko pri sebe. Pozerali si do očí. Obidvaja mali v nich niečo nové, doposiaľ nepoznané. Nechápal to ani jeden z nich. Spoločne sa však strhli a rýchle začali baliť rozložené veci. Boli tri hodiny a Jana si uvedomovala,  že na poobedie hlásili dážď. Bolo treba čím skôr  zísť dolu do dediny. Čakala ich ešte dlhá cesta po dosť strmom chodníku.

Zbalili sa a rýchlo pridali do kroku. Po polhodine prišiel úsek, pred ktorým  Jana mala rešpekt. Boli to čisté skaly. Prechádzalo sa tadiaľ pomocou reťazí nabitých do skál. Vedela, že tu si musia pomáhať. Prvý šiel Dodo. Nedal sa presvedčiť, že by mala ísť ona prvá, pretože pred niekoľkými rokmi túto trasu absolvovala, keď tu bola cez prázdniny zo školy na týždennom pobyte. Dodo rázne trval na tom, že ju prvú nepustí.  Asi vtedy si prvýkrát uvedomila, že mu na nej naozaj záleží a bojí sa o ňu. Srdce jej trochu poskočilo. No nemala čas myslieť na takéto veci a v podstate ani nechcela. Ťažko si pripúšťala, že by mohli byť viac ako kamaráti.

Počas celého zliezania tohto úseku Dodo šiel prvý. Hneď ako mal pevnú zem pod nohami sa vždy obrátil a pomohol Jane zliezť. Jana mala pocit istoty a skoro hodinová cesta jej ubehla rýchlo.

Konečne po hodine a pol  sa dostali do dediny. Ešte nejakých 15 minút a sú na chate.

Keď dorazili na chatu, Jana rozdelila úlohy. „ Dodo bež do sprchy ja zatiaľ niečo pripravím na večeru.“ Dodo  s vďačným pohľadom si vzal veci a stratil sa v kúpeľni. Jana dala variť ryžu  a do mikrovlnej trúby dala zohriať pečené mäso z pohára. Jedlo si dobre rozplánovala. Neplánovala stáť pri sporáku, a tak si doma pripravila  potrebné veci a dala do konzerv.

Keď Dodo vyšiel z kúpeľne, tiahol sa za ním voňavý opar. Jane sa vždy páčila jeho vôňa. Bola taká mužská a zrelá.

Sadli si a najedli sa. Dodo nejedol tak ako čakala. „ Nechutí ti to, je to zlé?“ Spýtala sa opatrne.  „ Ale nie, je to dobré, len nejako nemám chuť, nie som vo svojej koži,“ povedal a ona videla, že sa niečo deje. Už skoro jej vybehla z úst poznámka, či za to môže to šteklenie, ale zastavila sa. Nechcela to riešiť, aspoň nie teraz, lebo ona sama mala v sebe nejaký neznámy chaos.

Kým Jana umyla riad, Dodo zaspal pri televízore. Zobrala si čisté veci a na chvíľu sa oprela o zárubňu pozerajúc na neho. Bol ako malé dieťa. Taký nevinný s detskými snami.

Tešila sa do sprchy ako si užije stekajúcu vodu. Pred tým ako šli na hory si kúpila voňavý telový šampón. Bol drahý, ale povedala si, že si urobí radosť. Po dvadsiatich minútach začula ako Dodo na ňu kričí: „Jani, poď rýchlo sem.“  Preľaknutá vybehla v spodnej bielizni. Dodo stál pri televízore  a vypliešťal na ňu oči. „ Stalo sa niečo?“, spýtala sa naliehavo. Avšak on neodpovedal, iba na ňu stále pozeral. V tom si uvedomila, že nemá skoro vôbec nič na sebe. Zháčila sa a dala si ruky na prsia. „ Len v televízii bola reklama na motorku, Hondu.“  Dodo bol blázon do motoriek a to sa Jane páčilo. Jana sa začala smiať a obratom  sa šla obliecť. Pri chôdzi cítila jeho pohľad na jej zadnej časti tela.  Nikdy nebola chudá. Mala sedemdesiat kilogramov a stošesdesiattri centimetrov. Jednoducho, bolo na nej čo držať. Jej to však nejako nikdy neprekážalo, dokázala sa smiať a z toho nemala nikdy depresie ako jej chudé kamarátky trápiace sa nadváhou.

Večer spolu pozerali film. Nejaký akčný, americký. Jej to bolo jedno, rozmýšľala nad tým čo sa dnes stalo. Nevedela si to celé nejako vysvetliť. Boli rok kamaráti. spoznali sa cez internet. Jana mala pár mesiacov po ukončení  vzťahu. Hneď od začiatku sa rozprávali veľmi otvorene. Dodo vedel, že ona nechce žiadny vzťah. Sama vravela, že nie je pripravená na ďalšie sklamanie. On to rešpektoval a vždy si myslela, že mu to nevadí. Bola o tom dokonca presvedčená. Chodili spolu na pizzu, alebo na výstavy. Vypĺňali svoj voľný čas spolu. Nikdy jej nenapadlo, že by medzi nimi mohlo byť niečo viac.

Bolo už jedenásť, keď navrhla  aby šli spať. Mali jednu izbu. Bola v nej jedna manželská posteľ a rozkladacie kreslo.

 Dodo začal rozkladať kreslo. „ Ja bude spať  na kresle,“ ozvala sa Jana.

„ No to nie, ja tu budem spať,“ protirečil Dodo.

 „ Dodo, pre teba to je malé, dobre to vieš. Nevymýšľaj, mne kreslo je akurát.“ 

Dodo sa nechcel dať presvedčiť, tak Jana navrhla, že manželská posteľ je dostatočne veľká a nič sa nestane, keď na nej budú spať spolu. Boli predsa kamaráti a poznali sa dlho.

Dodo vyzeral, že tým nie je moc nadšený, ale nesnažil sa protestovať. Vedel, že by to nemalo zmysel. Keď si Jana niečo zaumienila, tak ju nikto nepresvedčil.

Netrvalo dlho a Dodo bol v ríši snov. Jej chvíľu trvalo kým zaspala. Nezaspávala doteraz pri chalanovi. No únava ju premohla a ona zaspala tvrdým spánkom.

V noci sa však prebudila. Najskôr nevedela čo ju tlačí. Bola to Dodova ruka preložená cez ňu. Keby ich takto niekto nájde, myslí si, že sú milenci.

Nevadilo jej, že ju objímal. Cítila ohromný pocit istoty. Uvedomovala si však, že to bola iba náhoda. Aj keď v kútiku duše dúfala, že by to tak nemuselo byť.

Ráno vstal Dodo skôr ako ona. Keď prišla do kuchynky, na stole boli pripravené raňajky. Ešte z rozlepenými očami videla stôl plný vyprážanej slaniny, zeleniny, nakrájaného chleba a ovocia.

„ Á dobré ránko, ako sa spalo?“ Povedal Dodo s úsmevom  a miešal na panvici omeletu.

„ Kedy si vstával a prečo si ma nezobudil? Pomohla by som ti s raňajkami.“

„ Nie nie, potrebovala si sa vyspať. Ráno som zistil, že som ťa trochu obmedzoval v posteli. Prepáč, nebolo to úmyselné, “ povedal s akýmsi očakávaním.

 „ To je v poriadku, mne sa spalo veľmi dobre pri tebe,“ odpovedala s úsmevom a žiariacimi očami.

„ Tak to aby sme si to ešte zopakovali, čo ty na to ?“ 

Jana nechápala. Stratila reč. Čo sa jej často nestáva, nechápala jeho poznámku. Radšej odišla sa umyť a obliecť.

Dnes mala na pláne si pozrieť dedinu a nejaké historické pamiatky v okolí. Dohodli sa, že na obed pôjdu niekam do reštaurácie. Navrhol to vlastne Dodo a po včerajšku, keď  sa večere poriadne ani nedotkol, nenamietala. Nebude sa mu doprosovať, keď mu nechutí to, čo ona pripraví.

Tak najskôr  šli do Žiliny. Jana si už predtým našla zopár vecí, ktoré sa jej zdali zaujímavé. Prešli pešiu zónu, kostol, ...  asi okolo jednej mali pozreté všetky pamätihodnosti. Na kraji mesta bola v celku útulná reštaurácia. Jana si dala vyprážaný syr a Dodo klasicky pizzu. Keby môže, tak sa ňou napcháva od rána do večera.

Počas obedu šiel Dodo na wc. Zdala sa jej to divne, ale neriešila to. Veď jemu to vychladne, nie jej.

Prekvapilo ju však, keď videla, že vchádza cez vchodové dvere. Bez toho aby sa ho niečo spýtala, tak odpovedal: „ Bol som sa potrieť pri motorke, nejakí fagani sa okolo nej motali.“

„Tomu chalanovi neunikne nič ,“ povedala si sama pre seba.

Po obede sa ešte prešli raz po Žiline a vrátili sa do Terchovej. Jana chcela ísť hneď na druhý koniec dediny. Tam je postavený totiž mosadzný Jánošík. Socha pripomínajúca kúsok histórie.

Dodo trval na tom, že pôjdu na chatu odstaviť motorku a potom sa prejsť po dedine.  Bolo je to síce dosť divné, lebo inokedy by nenechal  motorku len tak bez dozoru. Dnes sa jej zdal divný celý deň, tak to už ani neriešila. Šli teda na chatu , odstavili motorku. Jana ešte zbehla do kúpeľne a Dodo zatiaľ vybalil nejaké veci z motorky. Doposiaľ si myslela, že tam žiadne nemá. Ráno ešte kontrolovala pavúka- tašku na motorke, nič v nej nebolo.

Po chvíli boli naspäť  v dedine. Pozreli si múzeum a stihli aj sochu Jánošíka. Cesta vedie pomedzi skaly. Vždy je na jednej strane potok. Zurčí  a dopĺňa spev vtákov. 

Na chatu sa vrátili až za tmy. Jana bola unavená. Sadla si a zavolala na Doda: „Dodko, čo chceš na večeru?“  „ Jani oddýchni si trochu, ja idem na 5 minút do sprchy a potom niečo pripravím,“ odpovedal  pohladkajúc Janku po kučeravých vlasoch. 

„ Ale nie, veď ja pripravím niečo. Len mi povedz či chceš špagety, mäso, alebo guláš.“ 

„ Janka ja to pripravím, nestaraj sa,“ presviedčal ju Dodo. 

„ Keby viem, že ti odo mňa nebude chutiť, vôbec nič nedonesiem,“ odvrkla Jana.

Skôr ako jej stačil niečo povedať, zmizla v izbe. Zobrala si veci a šla do kúpeľne. Vedela, že sprcha jej pomôže upokojiť   sa. Nechcela sa s ním hádať. Keby nie je jeho, tak tu nie je.

V kúpeľni bola pomerne dlho. Umývala si vlasy a to jej vždy zabralo kopu času. Mala pekné ryšavé kučeravé. Boli dlhšie ako po plecia. Vždy bola na ne hrdá. Vravela, že to je jej jediná krása.

Nahodila si na seba trištvrťové rifle a tielko na ramienka. V izbách bolo príšerne teplo. Bol koniec augusta, ale slnko poriadne cez deň pálilo.

Keď vyšla, naskytol sa jej zarážajúci pohľad. Pred ňou stál Dodo v bledomodrej košeli a krátkych nohaviciach. Modrá mu vždy išla. Za ním bol slávnostne prestretý stôl pre dvoch. Dva taniere, jánske misy, dva vínové poháre a červené víno.  V strede horela sviečka. Boli zapálené malé lampičky, a tak  v izbe bolo prítmie.

Jana pozerala a neverila. Nakoniec sa odhodlala: „ My niečo oslavujeme?“ 

Podišiel k nej a chytil ju za ruku. „ Včera som si uvedomil, keď si ma šteklila, že už nedokážem s tebou byť iba kamarát. Chcem byť s tebou stále. Doteraz mi nebolo jasne, prečo sa tak teším, keď sa máme stretnúť.  Myslím, že ani ja nie som tebe ľahostajný. Ak sa mýlim, tak by som bol rád, keby sme zostali aspoň kamaráti. Som rád s tebou a nechcem to meniť. ..“ V  tom mu skočila do reči: „ Nie, nie si mi ľahostajný, už dávno nie,“ rýchlo odpovedala a vrhla sa mu do náručia. Ich pery sa spojili a oni si dali ich prvý, ozajstný bozk. 

Stáli tam v objatí ešte chvíľu,  až Dodo upozornil: „ Vychladne nám večera.“

„ A čo máme na večeru?“ spýtala sa Jana.

Dodo nadvihol pokrievku. Boli tam kuracie prsia ktoré mala tak rada a ryža.

„To si odkiaľ vzal ?“ spýtala sa prekvapene.

 „ Z reštaurácie predsa. Keď som sa šiel pozrieť na motorku, v skutočnosti som šiel schovať do pavúka jedlo. Trochu som sa bál, že sa mi to cestou pokazí, ale snažil som sa to moc nezdržovať a dať rýchlo do chladničky.“

„ Ty si to úplne naplánoval, ja žasnem,“ skonštatovala s prekvapeným výrazom.

„ No snažil som sa trochu.“

Keď sa najedli, sadli si spolu do kresla. Jana sa mu posadila na kolená.

„ Vieš v noci som sa zobudil a mal som veľkú chuť ťa objať. Tak som si cez teba preložil ruku dúfajúc, že sa nezobudíš. No ty si sa zobudila. Som čakal, že ma od seba odstrčíš, ale ty si sa ešte viac pritúlila ku mne. Vtedy som sa rozhodol, že to tak chcem stále. Bol to krásny pocit.“

Jane začali padať po lícach slzy. Bola úplne dojatá Dodovou úprimnosťou.

Po chvíli zo seba vydala: „ Aj ja som sa vždy tešila, keď sme mali byť spolu. Dokázal si ma rozosmiať , keď mi bolo najhoršie. Staral si sa o mňa vždy keď som potrebovala. Najskôr som to brala, že chceš byť môj veľký brat, ibaže po čase mi srdiečko pri tebe  začalo až moc búchať. Snažila som si to nepripúšťať, lebo som si myslela, že ty ku mne nič necítiš.“

Po tých slovách si ju Dodo privinul ešte pevnejšie a náruživo ju bozkával. Chytil ju do náručia a odniesol do postele. Tam sa objímali a bozkávali.

Nemilovali sa, avšak ich srdcia boli spojené v jedno.