cervenovlaska

Celé moje rozprávanie sa odohráva v meste Nitra.  Odohralo sa v jeden úplne obyčajný deň. S kamoškou  sme sa rozhodli, že po prednáške pôjdeme do knižnice. Keď už študujeme na vysokej škole, tak by sme si mohli zohnať pár kníh.

Vyleteli sme teda zo školy a ponáhľali  na zastávku MHD. Keďže  moja spolutrpiteľka na UKF( Univerzita Konštantína Filozofa) nie je z nášho študentského mesta, organizácia cesty zostávala na mne. Hneď ako sme prišli na zastávku, som išla zistiť kedy odchádza autobus . Ako som tam stála a nahlas hľadala linku , ktorá by nás zviezla na Výstavnú ulicu, oslovil ma asi 70 ročný pán s tým, že o dve minúty nám ide linka 19.

Spýtal  sa kam presne chceme ísť. Bez okolkov som mu odpovedala. Myslím, že nikto by neodmietol konverzáciu na prvý pohľad s milým starším pánom. Zaujímal sa či sme študentky a aký odbor študujeme. Keď sme odpovedali, že študujeme žurnalistiku, akoby dostal druhý dych. Veľmi oduševnene rozprával, že sme si veľmi dobre vybrali, nakoľko  je to zaujímavé povolanie. Keďže z dvoch minút bolo desať, dozvedeli sme sa , že tento postarší človek pracoval  40 rokov v školstve ako učiteľ na základnej skole na rôznych dedinách.

Po nastúpení do autobusu by sa mohlo zdať, že náš rozhovor sa skončil. Opak je však pravdou. Vysvitlo, že dedinky v ktorých pôsobil boli v Topoľčianskom regióne. Nakoľko ja sama z týchto končín pochádzam, bolo mi sympatické, že sa starký vyzná v tomto kraji. Netrvalo dlho a náš rozhovor upútal aj okolitých cestujúcich. Za  15 či 20 minútovú cestu sme prebrali turistické trasy na Oponský hrad, Gýmeš,  Zobor, ale aj schátralé pamiatky v Oponiciach a Puškinovo múzeum v Brodzanoch, v ktorom vlastne Puškin nikdy nebol. Zaujímal sa , či som absolvovala  trasy vo svojom okolí. S ľútosťou som mu musela povedať, že aj keď som pochodila , tak to bolo dávnejšie a moc si z toho nepamätám. On, 70 ročný pán, si pamätal mená sprievodcov v múzeách v Oponiciach a Brodzanoch, kňažnú, ktorou sa Brodzančania tak pýšia vo svojej histórii.

Vystúpili sme tam, kde náš pán. Ešte chvíľku sme išli s ním. Skoro pri lúčení, nám prezradil , že bol na súťaži , v ktorej hlavným predmetom bolo poznanie mesta Nitry ako takej. Senior sa pohoršoval  nad tým aké ľahké otázky boli. Akú nadmorskú výšku má Zobor, kto to bol ...

Pri tých slovách som si uvedomila, že som mala Nitru a jej pamiatky na prijímacích skúškach na VŠ ,ale aký vysoký je vrch Zobor, to neviem. Jemu, 70 ročnému seniorovi, často nami mladými nazývaného senilným starým dedom, sa tieto otázky zdali primitívne.  A ja, mladá,  plná života  a dokonca vysokoškoláčka, som zistila, že o svojom okolí, teda o živote okolo mňa nič neviem.

Poznám každú trasu v Slovenskom raji, alebo Tatrách, ale nepamätám si cestu o pár km ďalej od svojho rodinka cez les.

Č o myslíte, patrí každý postarší človek do starého železa? Po tejto skúsenosti si myslím ,že nie. Myslím, že odteraz bez mrzutosti počkám kým prejde cez prechod, aj keď už dávno naskočila pre vodičov zelená. A myslím si tiež, že od týchto ľudí sa máme ešte stále čo učiť.